Veľkému a Malému Ruskovu sa nevyhli ani tragické udalostí. Cholerová epidémia, ktorá zachvátila Uhorsko v roku 1831, si vyžiadala desaťtisíce obetí.
Stala sa bezprostredným podnetom k vzniku sedliackeho povstania, ktoré zachvátilo aj obce Veľký a Malý Ruskov. V snahe zabrániť šíreniu cholery zdravotní komisári rozdávali ľuďom lieky a robili hygienické opatrenia na ochranu vodných zdrojov a obydlí. Medzi ľudom sa v súvislosti s týmito opatreniami rozšírila legenda, podľa ktorej páni chcú otráviť ľud. Hnev poddaných sa obrátil proti zemepánom, ale aj inteligencii a kňazom, ktorí boli podľa nich spojencami zemepánov. Poddanstvo bolo veľkým bremenom, ktoré gniavilo aj ruskovských poddaných. Prvé nepokoje vypukli 31. 7. 1831 v Nižnom Žipove a vo Veľkom Ruskove, kde obyvateľstvo zaútočilo na gréckokatolícku faru a prenasledovalo farára, ktorého obviňovalo, že podporuje travičov, pretože nahováral ľudí, aby dodržiavali hygienické opatrenia zdravotného komisára. V Malom Ruskove a Plechoticiach vznikli nepokoje 1. 8. 1831 a boli namierené proti Židom, miestnym zemanom a farárovi, ktorému vyplienili faru. Aj keď bolo sedliacke povstanie na Zemplíne potlačené a buriči pochytaní, nastolilo na program dňa zrušenie poddanstva. Šľachta však nemilosrdne účtovala s povstalcami, ktorých súdili štatariálne súdy. Trebišovský a michaliansky štatariálny súd odsúdil na „slupovú šmerc“ dvadsaťštyri osôb. 32 Previnilcov aj korbáčovali na dereši, deti, ženy a starcov nevynímajúc. Sotva sedem ročnému Andrejovi Popreňákovi z Malého Ruskova nadelili dvanásť úderov a jeho deväťročnému bratovi Mitrovi šestnásť úderov prútom. Kruto potrestali aj osem ročného Jána Jurka, ktorému vymerali štrnásť úderov prútom. Napriek potlačeniu povstania si zemepáni uvedomili, že poddanstvo sa v hospodárskom živote prežilo a musí byť zrušené.