Obyvateľstvo často trpelo aj počas morových epidémií, ktoré decimovali aj hospodárske zvieratá. Takáto morová epidémia postihla obec v roku 1663. V dôsledku stavovských povstaní a morovej epidémie začalo vo Veľkom Ruskove v poslednej tretine 17. storočia obdobie dlhotrvajúceho úpadku sedliackych hospodárstiev a želiarov.
Dedina sa vyľudňovala, znižovala sa hospodárska sila sedliackych hospodárstiev. Z 13 polovičných roľníckych hospodárstiev v roku 1682 bolo 5 schopných obrábať pôdu svojou ťažnou silou. Dve roľnícke hospodárstva mali po 4 kusy ťažného dobytka, 3 po jednom páre volov, šesť po jednej krave a dve boli bez dobytka. V roku 1701 bola ešte horšia situácia, pretože zo 14 štvrtinových sedliackych domácností bolo iba osem osídlených dávnejšie a šesť dostali novousadlíci, ktorých zemepán oslobodil od poddanských dávok. Ruskovský chotár v dôsledku nedostatku ťažnej sily dobytka spustol, časť zarástla tŕním a kroviskami. Dokonca v dedinskej krčme sa niekoľko rokov nečapovalo. Sedliaci obrábali polia trojpoľným systémom /oziminy, jariny, úhor/, niekedy aj dvojpoľným. Šestnásť hospodárstiev vo Veľkom Ruskove bolo od roku 1701 opustených.
Veľký Ruskov bol poľnohospodárskou obcou, v ktorej súpis poddanských povinností /urbár/ určoval, čo má každý poddaný odovzdať svojmu zemepánovi. V urbári napísanom pred rokom 1637 museli Ruskovčania vykonávať pre zemepána dlhšie cesty, na ktoré sedliaci spriahali voly a vytvárali spoločný záprah. Urbár z roku 1601 stanovoval, že ruskovský sedliak dával zemepánovi okrem už uvedených dávok 6 sliepok, hus, pol holby masla, rovnaké množstvo medu, dva košické gbely šošovice a osem vajec. Želiari s pôdou dávali polovicu z poddanskej dávky sedliaka. 21 Presne boli stanovené pravidlá predaja v hostincoch /krčmách/. Od Juraja do Michala mohli čapovať v ruskovskej krčme iba pivo, víno a alkoholické nápoje zemepána. V tomto čase bola krčma panská. Od Michala do Juraja patrila krčma obci a v tomto čase mohli čapovať svoje nápoje ostatní výrobcovia. Krčma vo Veľkom Ruskove však v 17. storočí prosperovala slabo a na konci storočia už bola roky opustená. Nad Paričovom /časť Trebišova/ bol zemepánsky pivovar, v ktorom varili pivo a pod trebišovským hradom existoval majer. Majerské polia a lúky boli aj vo veľkom Ruskove a v ďalších dedinách trebišovského panstva. Veľký Ruskov bol po protihabsburských stavovských povstaniach na začiatku 18. storočia spustošený a vyľudnený. Súpis z roku 1715 uvádza v obci 7 obývaných sedliackych hospodárstiev a žiadne želiarske. Obyvatelia zutekali pred plienením kurucov či labancov, prípadne zomreli počas morovej epidémie koncom prvého desaťročia 18. storočia. Vo Veľkom Ruskove bolo 15 opustených roľníckych a želiarskych hospodárstiev, zostali len dva zachované domy na opustených poddanských hospodárstvách. Opustené hospodárstva zemepán osídľoval kolonistami, ktorí mali dostatok pôdy, a preto sa stávali sedliakmi. Želiarov bol nedostatok, lebo niektorí sa tiež stali sedliakmi. Maloruskovských sedliakov od prelomu 16. a 17. storočia ubúdalo a chudobneli. Podľa súpisu z roku 1610 zdanili sedliakov v Malom Ruskove od pol a osminy porty. Pravdepodobne vojnové udalosti počas protihabsburských povstaní spôsobili, že v roku 1635 zdanili maloruskovské sedliacke domácnosti už iba od osminy porty. Želiari už v tomto čase v Malom Ruskove neexistovali. Po skončení povstania Františka II. Rákoczyho bol Zemplín vyrabovaný a vyľudnený. V Malom Ruskove bola obdobná situácia. Bližšie neurčené okolností spôsobili, že Maloruskovčania obec opustili, alebo vymreli. V rozmedzí rokov 1715 – 1720 dedina Malý Ruskov neexistovala . Na rozdiel od Malého Ruskova bol Veľký Ruskov na prelome 16. a 17. storočia stredne veľkou dedinou, v ktorej žilo iba poddanské obyvateľstvo. Roľnícke domácností aj tam chudobneli a upadali. Hospodársky život vo Veľkom Ruskove sa konsolidoval veľmi pomaly. V roku 1727 boli v obci iba 4 obývané polovičné sedliacke usadlosti. Sedliaci, ktorí tam žili, mali takýto hovädzí dobytok: jeden mal 4 kravy, dvaja po páre volov, dvaja po jednej krave. V roku 1734 bolo v obci obývaných 14 polovičných sedliackych hospodárstiev, jedno štvrtinové a žili tam štyria podželiari. Jedenásť polovičných roľníckych hospodárstiev bolo neosídlených. Väčšinu obce tvorili maloroľníci, ktorých pôda mohla len ťažko uživiť, pretože desiati nemali žiaden ťažný dobytok a traja iba po jednom volovi. Väčšinou nemali z čoho odvádzať poddanské dávky zemepánovi.