V myslení ranného kresťanstva bol celý rok výsostne korunovaný slávením centrálneho tajomstva kresťanského života – Kristovho zmrtvychvstania. Sprítomnenie tohoto tajomstva slávili a slávia kresťania každú nedeľu.
Do 4. storočia v cirkvi nevystupovali do popredia ostatné sviatky, bola iba čiastočne zdôraznená pamiatka prvých kresťanských mučeníkov – martýrov, a to zvlásť v druhej polovici 2. storočia. So začiatkom 4. storočia sa alikvotne pozmeňuje praktická liturgická prax slávenia sviatkov. Začína sa s prehlbením teologických aspektov Kristovho života a tieto dôležité fakty sú historicko-teologicky začleňované do liturgických slávení v roku. Začal sa sláviť Veľký piatok, Kvetná nedeľa, Nanebovstúpenie Pána, Zvestovanie Pána a i. ako jednotlivé samostatné sviatky. Prvou istou zmienkou o slávení sviatku Narodenia Pána práve 25. decembra je správa z rímskeho prostredia z roku 354 v kalendárnych záznamoch Depositio episcoporum et Depositio martyrum . Deň 25. december sa tam označuje ako festum solis „natalis invicti“ podľa rímskeho kalendára. V Depositio martyrum sa spomína: „VIII kal. jan. natus est Christus in Bethlehem Judaeae. “ Ďalej je tu zmienka o slávení vianočných sviatkov v Ríme okolo rokov 335 – 337. Slávili sa zvlášť v konštantínovskej bazilike. Autorom týchto zmienok je rímsky chronograf F. D. Filocalus. Keďže nepoznáme skutočný deň Kristovho narodenia a už vôbec nie hodinu (neudialo sa to presne 25. decembra o polnoci, ale narodenie Krista je nepopierateľným historickým faktom), existujú tu minimálne dve hypotézy, prečo sa začali Vianoce sláviť práve 25. decembra: 1. „hypotéza vypočítateľnosti“ Kedže 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archaniel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, tak o 9 mesiacov (čo je čas vývinu dieťaťa v tele matky) podľa tohoto datovania je symbolický deň narodenia Pána práve 25. december. Toto datovanie sa však postupne diferencovalo a nastávali tu niektoré odchýlky: Ignác Antiochijský radil dátum Kristovho narodenia podľa výpočtov na jarný čas, Klement Alexandrijský sa domnieval, že 20. máj je týmto dňom, čo sa aj niekedy akceptovalo v Palestíne, lebo sa tam máj všeobecne pokladal za mesiac narodenia. Anonymný spis De Pascha computus nazýva 28. marec dňom narodenia Krista ako Slnka spravodlivosti a zároveň tento deň pokladá za deň Kristovej smrti. Napriek tomu sa však v latinskej Cirkvi ujal zvyk sláviť Vianoce práve 25. decembra. Túto hypotézu zastávajú hlavne L. Duchesne, H. Engberding, L. Fendt, A. Strobel, T. H. Talley a i. Tažkosti predstavenej hypotézy sú hlavne pre nedostatok dostupných prameňov ohľadom presného počítania týchto kalendárnych dní roka, nejednotnosť a ťažšia historická interpretovateľnosť. 2. „dejinno-náboženská hypotéza“Omnoho väčšiu pravdepodobnosť má dejinno-náboženská hypotéza, ktorú zastávajú hlavne autori F. J. Dolger, B. Botte, J. A. Jungmann, O. Cullmann, H. Frank a i., ktorí hovoria o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka, ktorý bol nariadený pre Rímske impérium ako sviatok práve na 25. december. Stalo sa tak v roku 275 cisárom Aureliánom (270-275) na počest boha Slnka z Emes. Kresťania použili tento pohanský sviatok Natalis Solis invicti a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu. Slnko predstavovalo Krista, čo je znázornené aj na starokresťanských náhrobkoch. Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka v začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista – ako Slnka na základe biblických citátov. Napr. Kristus ako Slnko spravodlivosti – Sol iustitiae (Mal 3,20); Kristus – Svetlo sveta – Lux mundi (Jn 8,12) a i. Na Východe sa tento rímsky zvyk sláviť Vianoce akceptoval od konca 4. storočia. Bazil, Gregor Naziánsky a Gregor Nyssenský v Kapadócii spomínajú súčasne vo svojich kázňach Zjavenie Pána a aj Narodenie Pána, kedže sviatok Zjavenia Pána je starší. V roku 386 predsedá sláveniu tohoto sviatku Jan Zlatoústy v Antiochii. V Egypte sa prvý raz spomínajú Vianoce v roku 432. V Jeruzaleme a v Palestíne sa sviatok narodenia Pána slávil neskôr. Známa pútnička Etéria a takisto arménsky lekcionár z roku 415 liturgicky datujú slávnosť Kristovho vtelenia na 6. január. Spomínaný lekcionár má na 25. decembra liturgickú spomienku Jakuba a Dávida s poznámkou: „Počas týchto dní sa na iných miestach slávi narodenie Krista.“ V arménskej cirkvi a v niektorých východných cirkvách sa dodnes slávi sviatok Narodenia Pána 6. januára. Celkovo môžeme povedať, že slávenie sviatku Vianoc malo aj antiheretický – konkrétne kontraariánsky charakter. Kedže Arius popieral Kristovo božstvo a napádal Kristovu inkarnáciu, slávenie vianočných sviatkov predstavovalo hlavne v staroveku aj osvetový charakter medzi kresťanmi. Práve týmito sviatkami sa zdôraznil reálny fakt Kristovej inkarnácie – slávením slávnosti narodenia, pričom jej obsahom bol Kristus ako Boh a človek. Z 5. storočia sa nám zachovalo desať vianočných kázní od pápeža Leva I. (440-461), ktoré zameriavajú pozornosť poslucháčov na dôležité dogmaticko-teologické pravdy ohľadom osoby Ježiša Krista. Vianoce sú tu predstavené ako sviatok nového Svetla, nového Slnka – Krista. Pápež tu opisuje vtelenie, narodenie z Panny, dve Kristove prirodzenosti… Vianoce nazýva sacramentum natalis Christi resp. Nativitas dominicae sacramentum.
K dokresleniu vianočnej atmosféry patrí aj stavanie betlehemov s jasličkami, postavami svätej rodiny, troch mudrcov, pastierov a anjelov. Tieto betlehemy síce neplnia nijakú liturgickú funkciu, ale nás hlbšie vovádzajú do prežívania vianočných sviatkov. Prvé drevené jasličky boli pravdepodobne postavené už v 7. storocí v bazilike Santa Maria Maggiore v Ríme. Do rodín sa začal dostávať tento zvyk začiatkom 17. storočia a pretrváva dodnes. Casové umiestnenie vianocných sviatkov (24. december – 5. január) sa viac menej nemenilo. Vianocný cas sa aj dnes slávi od 24. decembra. V predvečer Narodenia Pána – 24. decembra, je vo východnej liturgii prísny pôst. Jesť možno len trikrát za deň, z toho len raz dosýta. Vôbec nie je dovolené jesť mäso. Dopoludnia sa slávia hodinky Narodenia Pána, tzv. Cárske časy – Kraľovské hodinky, lebo na tieto modlitby zvyčajne prichádzal aj kráľ so sprievodom. V popoludňajších hodinách sa slávi liturgia svätého Bazila Veľkého s večierňou. V noci je Veľké povečerie s utierňou Narodenia Pána. Povečerie má pôvod v súkromných modlitbách jednotlivcov, ktorí okolo seba sústredili tých, čo chceli viesť nábožný život. Polnočná svätá liturgia nie je teda vo východných cirkvách zvykom, no niekde sa ešte slávi. Pri veľkých sviatkoch si východná cirkev vždy na druhý deň po nich pripomína významné osoby, ktoré mali podiel na slávených udalostiach. Preto na rozdiel od západnej rímskej liturgie slávia východní kresťania po sviatku Narodenia Pána sviatok Presvätej Bohorodičky Panny Márie a Svätej rodiny. Tretím veľkým vianočným sviatkom je spomienka na prvého mučeníka svätého archidiakona Štefana. V nedeľu po Narodení Pána sa pripomína pamiatka svätého Jozefa spolu s Ježišovými príbuznými kráľom Dávidom a prvým jeruzalemským biskupom Jakubom. Tento historický prehľad vývoja vianočných sviatkov chce v nás umocniť radosť z Vianoc. Chce oyrejmiť toto mystérium, ktoré čakame a ktoré pretrváva v našich srdciach. Veď centrom slávenia Vianoc nie je len bezduché zastavenie sa v ich čarovnej idyle, ale slávenie vianočnej liturgie v spoločenstve, čo dáva Vianociam špeciálny akcent. Tu v centre stojí Kristovo vtelenie a radosť z toho, že Boh sa stáva človekom patrí celému svetu, lebo k nám prišla Láska. No k tomu, aby sme toto tajomstvo mohli dobre osláviť je veľmi potrebne aj rozumieť všetkým symbolom a celej vianočnej liturgii.